Slider

December 02, 2018

Prečo ma nebavia dnešné moderné vzťahy?



Ty, ja, ona, on. Je nás mnoho, ktorí sme už z dnešných "moderných" vzťahov unavení. Nebaví nás investovať čas a energiu do niečoho, čo nemá budúcnosť. Chceme jednoznačné jednanie, žiadne omáčky okolo toho všetkého. No i napriek tomu dostávame presný opak. 

Vždy som tvrdila, že dnešné vzťahy nestoja za nič. A dnes si za týmto tvrdením stojím ešte viac. Všetci máme potrebu hrať nejaké hlúpe hry, riešiť veci s veľkým prídavkom omáčky a úprimnosť je tá posledná vec, na ktorú kladieme dôraz. Bojíme sa povedať tomu druhému, že sa nám páči, že nás niečim oslovil a chceli by sme ho spoznať. A ak už tak človek spraví, je braný za niekoho, kto prišiel z inej planéty a nevie, ako to tu u nás chodí. Jednoducho povedané, úprimnosť sa dnes už nenosí. 

Ak sa mi nejaký chalan prihovorí, očakáva sa, že sa k nemu budem správať s odstupom, aj keď mi príde sympatický, pretože ho musím nechať, aby po mne išiel ako po koristi, ktorú chce získať, lebo chlapi to tak (ževraj) majú od prírody dané. Ako žena by som mala mať naučené rôzne frázy, ktorými chlapovi dám najavo, že mi lichotí, no nezaujal ma a musí sa o mňa viac snažiť, ak ma chce získať ako nejakú trofej. Ak ma chalan pozve von, nemôžem mu hneď povedať áno, ale musím chodiť okolo rôznych omáčok a hrať sa na nedostupnú a žiadanú ženu. Ak sa mi nejaký chalan páči, mala by som si prečítať články typu "10 rád ako ho nenápadne zbaliť" alebo "Ako byť pre neho neodolateľnou?" a očakáva sa, že budem podľa nich aj postupovať, pritom sú tam napísané totálne bullshity. 

Onedlho budem mať 18 rokov a ja som ešte nezažila pravú lásku. Celý čas počúvam od mojej maminy alebo starých mám, ako sa im chlapci dvorili, keď boli v mojom veku. Ako im chalani nadbiehali, doslova ich niekedy až otravovali, len aby si ich ony všimli. Pozerám s nimi fotky z ich mladosti a chytá ma nostalgia, že ja som toto všetko prepásla. Pri takýchto chvíľach prichádzajú od starkých aj otázky, či už mám toho svojho šuhaja a moja odpoveď je už niekoľko rokov nie. Nie, pretože ma tieto hry jednoducho nebavia. 

Mám kamarátku, ktorá má 30 rokov a s ktorou sa zvyknem o týchto veciach často rozprávať. Nedávno sme sa bavili o tom, ako to dnes vlastne chodí s randením a vtedy som sa ja musela naozaj zamyslieť. Ako to vlastne chodí? Dá sa to ešte stále nazvať randením? Za celý ten čas som nikdy nebola pozvaná na oficiálne rande, rande s veľkým R. Vždy to skončí pri otázke, či nepôjdeme von. Ale čo je vlastne to von? Ideme von, lebo sa chceš s niekým porozprávať? Alebo ideme von, lebo ma chceš bližšie spoznať a máš o mňa záujem? Bohvie. A spýtať sa nemôžem, lebo by som bola za tú, ktorá chce "niečo viac". A tak sa zas dostávame k tomu, že úprimnosť sa nenosí. 

Možno som len ja príliš citlivá alebo je dnešný štýl randenia fakt nanič. A čím ďalej tým viac mi je z tohto sveta v ktorom žijem zle. Všetko je strašne komplikované a pritom úplne zbytočne. Obe strany majú strach z odmietnutia, ako keby to bola nejaká nevyliečiteľná choroba. A tak všetci hráme tú svoju rolu v tejto hre, len aby sme vyhrali. 

Prečo je ale tomu tak? Pretože sme sa ocitili vo svete, kde city sú niečo veľmi zlé. Niečo, čo sa už jednoducho nenosí a je out. Sme generácia, ktorá si veci radšej napíše, ako keby sme sa mali porozprávať. Namiesto skutočného bozku používame smajlíkov. A vyzerá to tak, že nám to stačí.

Ak sa na teba niekto nahnevá, nesnaží sa to vydiskutovať -  miesto toho ti povie "nerieš", "daj mi pokoj", "nemám sa s tebou už o čom baviť" a jednoducho ti prestane odpisovať. V tom lepšom prípade ti venuje správu, z ktorej máš dešifrovať, čo tým myslel alebo si niečo pridá na IG story, aby ti to konečne docvaklo. Keď sa mi niekto páči, nemala by som mu to povedať narovinu. Ale prečo? Čo je na tom vlastne zlé? Nič. Ale pokiaľ nebudeš hrať túto obohranú hru, kde prejavuješ len čiastočný záujem, ktorý nesmie byť príliš zreteľný, aby si ho náhodou nevyplašila, nevyhráš a skončíš sama, s pochybnosťami o sebe samej a otázkami, čo si urobila zle. I napriek tomu, že je to normálne a ľudské. 

Nepíš mu prvá, chlap sa o teba musí snažiť sám. A ak sa nesnaží, nemá záujem. Okej, ale prečo by mal vždy chalan napísať prvý? Chalani sú rovnaké ľudské bytosti, ako sme aj my, ženy, a tiež jednoducho niekedy môžu mať strach napísať a dúfajú, že sa prvé ozveme my. Preto som zástanca toho, že žena môže napísať prvá tiež. No ak už žena raz prvá napísala a chlap už potom druhýkrát nenapísal, tak by písať nemala. Takisto sú tú nepísané pravidlá, ktoré by sme my ženy mali dodržiavať. Nepísať mu dve správy po sebe, nepísať žiadne slohovky, pretože ho to môže odradiť, nikdy ho prvá nevolaj von a hlavne, nikdy sa nepýtaj, ako to medzi vami je. Buď len šťastná, že je práve teraz s tebou von a to ti musí stačiť. Takisto, všetko treba riešiť cez správy, pretože bežná komunikácia je len strata času a takéto veci sa dajú vyriešiť cez správu. A potom máš čakať na odpoveď, ktorá vlastne ani nemusí prísť. Celá táto hra je strašne naivná a hlúpa. 

Ak chcem s nejakým chalanom hovoriť, písať si, jednoducho mať nejaký druh komunikácie, som vtieravá. Keď mu hneď odpíšem na správu, mám nudný život a čakala som len na to, kým sa mi ozve. Keď príjmem každé pozvanie von, nemám vlastný život. Keď mi chalan napíše, musím mu odpisovať v rovnakých časových intervaloch, ako mi odpisuje aj on. Nemala by som sa chalanovi pozdraviť prvá, lebo on si ma musí všimnúť skôr. Ja, ako žena, by som vlastne nemala robiť nič prvá, nemala by som dávať najavo svoj záujem. Vlastne by zo mňa mala byť žena bez citov, bábka, ktorá hrá hru, ktorú jej diktuje spoločnosť. Paráda, nie?

Vzťahy by nemali byť zložité. Vzťahy s inými by nás mali obohacovať, spôsobovať radosť a šťastie. No vďaka týmto hrám, ktoré sme si my zaviedli, sme si skomplikovali ďalšiu súčasť našich životov. Celkom zbytočne. Keď sa mi niekto páči, chcem byť s ním. Je to takto jednoduché. Len my ľudia si to nechceme pripustiť, nechceme ukázať, že máme city a sme zraniteľní. 

Prečo by som nemohla napísať niekomu, s kým si píšem rada? Prečo by som sa nemohla ozvať niekomu, koho chcem spoznať bez toho, aby som bola označovaná za trápnu a zúfalú? Prečo keď ukážem, že ma chalan zaujal som vtieravá? Som už unavená z toho, hrať tieto sprosté hry, plné apatie  a nejakých nepísaných pravidiel. Som unavená z tejto hry, kde muži a ženy bojujú o to, kto má moc vo vzťahu, kto koho ako moc ľúbi a kto koho získal. 

Prestaňme sa všetci (muži aj ženy) chovať ako hlupáci, ktorí nemajú vlastný rozum a musia sa riadiť nejakými pravidlami. Namiesto toho ukážme, že sme empatickí, že máme v sebe city a nebojíme sa ísť s nimi na povrch. Začnime sa všetci navzájom rešpektovať a začnime byť k sebe úprimní. Ak ťa niekto robí šťastným, povedz mu/jej to. Ak chceš niekoho spoznať, povedz to. Ak ťa niekto zaujal/páči sa ti, neváhaj a napíš jej/mu. Neignorujme ľudí dokým nezmiznú a stratia o nás záujem. Je na čase, aby sme k sebe boli úprimní a ľudia nemuseli hádať, čo našími činmi a slovami asi myslíme. Je na čase, skončiť s týmito hlúpimi hrami a začať trocha riskovať. Pretože risk je zisk. 






October 28, 2018

Ohováranie



Keď sa s niekým novým začnem rozprávať, v 90% prípadoch príde veta ako "Veď ty si úplne v pohode" alebo "Nechápem, prečo ťa ľudia nemajú radi", alebo dokonca "Vieš, veľa ľudí o tebe rozpráva zle. Nevieš prečo je tomu tak?". Ako odpoveď sa zvyknem usmiať a v dvoch - troch vetách dotyčnému vysvetliť, prečo je tomu tak. Prekvapujúco, naozaj viem dôvody, prečo ma ľudia nezvyknú mať radi a kvôli ktorým som sa dlho trápila.

Zistila som, že hlavným dôvodom prečo vás niekto nemusí mať rád je úplne basic a zároveň neskutočne primitive reason. Je ním práve ohováranie. Zvykla som si myslieť, že toto robia len deti na základných školách, aby boli zaujímavé, získali si obdiv a naklonili ľudí na svoju stranu. No keď sa triezvo pozriem na dnešnú spoločnosť, na ľudí v mojom okolí, vidím, že to nie je vec základnej školy, ale tiahne sa to celým naším životom, až pokým si to neuvedomíme. Verím, že každý z vás sa stretol s človekom, ktorý keď niekoho uvidel zareagoval asi takto: "Pozri sa na ňu, to je tá čo som ti o nej rozprávala. Ževraj je strašne hlúpa a primitívna." Alebo s človekom, ktorý začne vetu takto: "Počula som, ako o nej druhí hovoria to a to, a celkom sa mi to na ňu aj hodí." Po týchto vetách nasledujú aj vety ako: "Počula som, ako o tebe hovorí hnusne a má stále za potrebu ťa riešiť." alebo "Príde mi, že na teba zazerá. Asi ma proti tebe niečo." Momentálne mi nenapadá lepšie slovo ako WTF.

Ja si uvedomujem, že je veľmi jednoduché dostať sa do tohto začarovaného kruhu plného ohovárania a nenávisti. No prečo majú ľudia za potrebu stále o inom rozprávať úplne hlúposti? Prečo si ľudia tak radi domýšľajú? Prečo si ľudia takéto informácie neoverujú? So všetkými vyššie spomenutými vetami som sa už stretla, lenže vždy som v nich figurovala ja. A ja verím, že nie som sama, pretože toto je problém, ktorý naša spoločnosť má. A práve preto dnes píšem tento článok.

Z vlastnej skúsenosti viem, že stačí, ak niekomu nie ste sympatický alebo jednoducho proti vám niečo má, a problém je na svete. Začne o vás rozprávať ľuďom hlúposti, ľudia tomu samozrejme uveria, (lebo však nepoznám ho a nemám dôvod si to overiť, že?) a potom sa aj taká simple vec ako cesta MHD stane pre vás nie celkom príjemná záležitosť. Rovnako ak o vás bude niekto niečo rozprávať niekomu, kto vás vôbec nepozná, jednoducho tomu uverí, lebo ten jeho kamarát musí mať určite pravdu a možnosť ako neprimeraná zaujatosť voči dotyčnej osobe neexistuje. Alebo ak je niekto ovplyvniteľný typ človeka, tak ak ste nepriateľom jeho kamaráta, zároveň ste aj jeho. A tak sa pýtam prečo? Prečo sú ľudia naprogramovaní tak, že veria všetkému, čo mu niekto povie? Príde mi to ako s overovaním faktov do prezentácie - nájdem prvý source a verím mu, bez toho aby som si pozrela ostatné a možno prišla na to, že ten prvý vôbec nemusí byť dôveryhodný.

Taktiež vás ľudia nemusia mať radi, lebo si môžu myslieť, že na nich zazeráte. No málokomu vysvetlíte, že ste nezazerali, len ste boli zamyslení / niečo vám išlo hlavou alebo je to len jednoducho spôsob, akým sa ten človek pozerá na iných bez iných, vedľajších zámerov. Mám kamarátov, ktorí keď sa na niekoho pozrú, vyzerajú, ako keby boli namyslení, druhými opovrhovali a zazerali po iných. Pritom je to len spôsob, akým sa pozerajú na svet. A tiež im je ľúto, keď si ľudia začnú toto vysvetľovať úplne zle.

A posledným bodom, prečo o vás nemusia kolovať dobré reči je aj to, že niekto, kto s vami už netrávi toľko času, alebo vlastne ani nikdy netrávil, len má pocit, že vás na základe pár spoločných chvíľ pozná, hovorí, aký ste a prečo vás nemá rád. Pritom vás ten človek vlastne poriadne nepozná a hlavne ľudia sa menia. Viem, že keď človek chce, dokáže sa zmeniť. A buď sa zmení sám alebo ho zmenia životné udalosti. Preto predtým, ako budete o niekom hovoriť aký je, no nepoznáte ho až tak dobre alebo ste s ním už dlho netrávili čas, prosím, povedzte niečo takéto: "Neviem aká je, lebo som s ňou už dlho netrávil/a čas, ale predtým som ju bral / prišla mi ako...". Alebo môžete povedať niečo tak krásne ako: "Neviem, je to dlho, čo sme sa naposledy rozprávali, ale verím, že odvtedy sa zmenila a tak nechcem rozprávať o nej niečo, čím už byť nemusí."

Strašne ma mrzí, keď započujem, že niekto si o mne myslí niečo zlé kvôli jednému z už spomenutých dôvodov. Pretože to vlastne ani opodstatnené dôvody nie sú - nikomu z tých ľudí som nikdy neublížila, nepovedala som o nich krivého slovka, pretože ma ľudia nezaujímajú. Nech si každý robí to, čo uzná za vhodné a správne. A tak viem, že sa niekedy trápim úplne zbytočne tým, čo si o mne ľudia myslia - lenže aj ja som človek s citmi a nech sa snažím akokoľvek, niekedy ma aj takéto maličkosti dokážu vyviezť z mieri a raniť ma. A tak každý, kto si tento článok prečítal a uvedomuje si problém dnešnej spoločnosti, sprav aj ty krok k lepšiemu - k lepšej spoločnosti a hlavne k lepšiemu ja.


the efflorescence girl © . Design by FCD.