Mám pocit, že už prichádzam na to, čo v živote chcem. Lepšie povedané, už konečne začínam vedieť odpovedať v niektorých oblastiach svojho života na otázku "Čo ďalej?". Začínam nachádzať ten pokoj pri trávení času sama so sebou. Ako napríklad aj dnes. Vonku je krásne, slnečné počasie, s 37-mimi stupňami, v mojom rodnom meste sa koná veľa akcií a ja sedím na kachličkách na balkóne, na Spotify mi hrajú 90's pesničky a píšem tento článok. Úprimne, tieto teplá ma už tak trocha zabíjajú a tak si neviem predstaviť lepšie strávený čas ako doma a na blogu. Mám toľko nápadov na články, ktoré sú žiaľ zatiaľ zapísané len v poznámkach, pretože počas týždňa veľa času na písanie nemám. No ako sa hovorí, na všetko musí prísť ten správny čas a tak nejak to bude aj s článkami.

Dnešný článok by som ale rada venovala vzťahom, ktorým sa venujem v poslednej dobe asi najviac. Som ten typ emocionálneho človeka, ktorý všetko zakladá na emóciách a citoch. Racionálne rozhodovanie v mojom živote nemá veľké miesto. Takmer vo všetkom sa rozhodujem srdcom a svojou intuíciou, ktorú beriem ako svoju dušu, svoje ja, ktoré presne vie, čo chcem a čo mám robiť.

Tieto prázdniny sú úplne iné ako boli tie predtým. Netrávim až tak čas so spolužiakmi a kamarátmi, ale svoj čas skôr investujem do seba. Čítam veľa kníh a hľadám odpovede na všetky svoje otázky. Obmieňam svoju hudobnú galériu, pretože to, čo mojim ušiam kedysi lahodilo ich teraz dostáva do stavov, kedy ich ide roztrhnúť. Najradšej trávim čas doma, s rodinou alebo u starkých so zvieratami. Chodím do prírody, do rôznych miest a jednoducho spoznávam niečo nové. A presne takto mi to vyhovuje.

V čom sú ale tieto prázdniny pre mňa výnimočné je fakt, že sa zmierujem so svojou minulosťou. A to je v mojom živote najväčší pokrok. Vždy som bola ten človek, ktorý oplakáva minulosť, chcel by veci zmeniť, vylepšiť a najlepšie by bolo, keby vedel vrátiť čas. Človek, ktorý oplakáva staré vzťahy, kamarátov a zlé voľby. A keď som už nežila v minulosti, žila som v budúcnosti. Plánovala som veľa vecí dopredu, akcie na ktoré pôjdem, miesta, ktoré navštívim a jednoducho som chcela vždy mať svoj život dopredu naplánovaný. No teraz už väčšinou žijem v prítomnosti. Neriešim to, čo bolo včera alebo čo bude večer. Riešim teraz, tento prítomný moment.  Čas pre mňa plynie pomalšie, moje myšlienky mi neprebiehajú stále hlavou a celkovo sa mi takto žije lepšie. Nikdy by som nebola povedala, že len nastavenie našej mysle môže toho toľko zmeniť.

Bolo tu pár večerov, ktoré som strávila na balkóne, s hudbou a pozorovala som svet naokolo. Zhlboka som dýchala a po čase všetko naokolo prestalo existovať. Bola som tu len ja a moja duša. A ja som si konečne začala uvedomovať, čo robím zle vo vzťahoch. Prečo mi moje vzťahy troskotajú, prečo vždy priťahujem do svojho života ľudí, ktorí sú mi takí rozdielni a potom to končím katastrofou. Prišla som aj na to, prečo vždy keď som vo vzťahu tak to šťastie je len chvíľkové a po čase prídu len problémy. Odpoveď na moju typickú otázku "Prečo sa stále musím trápiť?" je takáto  - "Môžeš si za to sama."

Šťastie je stav mysle a tým pádom by sa dalo povedať, že človek by mal byť šťastný aj v tých zlých časoch. No prečo to tak nie je? Pretože je ťažké byť šťastný ak sa nachádzame v situácií, ktorá nás trápi. Je ťažké ovládať svoju myseľ natoľko, aby sme ju mohli korigovať a nastaviť na šťastie. Už len odpútať sa od minulosti, ktorá nás zožiera je tak veľmi ťažké. Alebo prestať plánovať a jednoducho žiť je pre ľudí dnes veľmi veľký problém. Preto si myslím, že šťastie nie je len o stave mysle. Je to aj o tom, že za svoje šťastie si každý zodpovedá sám. Človek, ktorý očakáva, že ho niekto iný spraví šťastným, je človek vždy nešťastným. Človek, ktorý si myslí, že ho šťastným spravia materiálne veci je človek neschopný citov. Za svoje šťastie si každý zodpovedá sám a tak aj tvoje rozhodnutia, voľby a celkovo to, ako život berieš a staviaš sa k nemu za tvoje šťastie zodpovedá. Takže pokiaľ robíš to, čo robiť chceš, robíš veci intuitívne a nie racionálne, rozhoduješ sa podľa toho, čo chceš ty a nie ľudia naokolo, a celkovo žiješ život tak ako ho chceš žiť ty a nie ako niekto iný, kto prezentuje svoj život na sociálnych sieťach/pintereste alebo hocikde inde, presne vtedy bude tvoja myseľ šťastná. Takže šťastie=stav mysle=rozhodovanie v živote.

Keď som si túto jednoduchú rovnicu uvedomila, začalo mi to všetko dávať zmysel. Ako som písala v predchádzajúcom článku, v minulosti som si nechala od ľudí veľa radiť a celkovo hovoriť do života, ako mám čo robiť, kto je dobrý a kto zlý, a podobne. Vždy keď som spravila niečo podľa seba, tak prišlo mnoho komentárov. Napríklad ak sa mi nejaký chalan v minulosti páčil výzorovo,  ale nepáčil sa mojím kamarátom, automaticky sa prestal páčiť aj mne a videla som ho tak, ako moji kamaráti. A tak sa z môjho crusha stala osoba, ktorá sa mi vôbec nepáčila. Takisto moje voľby dosť ovplyvňoval ideál krásy, ktorý nám bol a stále je prezentovaný. Všetci sú na tomto svete hodnotení podľa toho, ako vyzerajú. Každá z nás mala a pravdepodobne aj má nejaké ten typ muža, ktorého by chcela. Krásne modré oči, výrazné lícne kosti, vyšportované telo, strih vlasov ako má každý druhý dnes a takto môžem pokračovať. Takíto muži sú všade naokolo, či už na uliciach alebo na sociálnych sieťach. Takmer každý pár sa spolu prezentuje na sociálnych sieťach a drvivá väčšina z nich je presne podľa dnešných ideálov. A tak má každá jedna z nás svoj typ, ideál, po ktorom túži a ktorého tak vysnívane hľadá. Zvyčajne len preto, aby zapadla medzi ostatné a mohla sa aj ona pýšiť niekým takým, aký je dnes in.

Môj problém bol, je a dúfam že už nebude, taký, že som sa vždy zameriavala na výzor. Chlapci mi vždy prišli príťažliví kvôli vzhľadu a nie tým, akí sú. Bola som schopná platonicky sa zaľúbiť do niekoho, koho som ani len nepoznala, len preto, lebo bol pekný. Takisto som takmer vždy prebrala 'ich prácu' a tak som to bola takmer vždy ja, ktorá sa chcela zoznámiť, ktorá chcela ísť von a ktorá chcela niečo viac. Možno práve vďaka tomuto som mnoho veci súrila a nešli prirodzene. A čo je najväčšie zlo, ktoré som po celé tie roky pre seba robila bolo, že ak sa mi niekto zapáčil výzorovo, nehľadela som na to, čo a koľko toho spoločného nemáme. Bolo mi jedno, že sa líšime v 20-tich veciach. Pre mňa bolo podstatné, že sa podobáme v 5-tich. A ak sme náhodou toho spoločného nemali takmer nič, snažila som sa svoje odpovede, postoje a názory prispôsobovať, len aby sme si rozumeli. Bola som ochotná spraviť všetko pre to, aby sme si rozumeli a boli spolu. A tak som pomaly ničila seba dlhé roky.

Po poslednom vzťahu som sa cítila byť taká zničená, ako ešte nikdy. Bolo mi jasné, že som stratila samú seba a chcelo to zmenu. Chcela to opäť sa nájsť a byť tým, kým skutočne som. Síce som sa o toto snažila už po prvom vzťahu, nevyšlo mi to tak, ako som dúfala. A tak som začala svoju cestu za tým, nájsť seba a to, kým skutočne som a nie tým, čo si myslím že som.

Prišla som na to, že moje skutočné ja chce tú skutočnú lásku, ktorá je prezentovaná vo filmoch. A aj keď mi už veľa ľudí povedalo, že to tak nefunguje, ja verím, že áno. Chcem a hlavne si zaslúžim takú lásku. Chcem partnera, ktorý tu bude stále pre mňa rovnako ako ja pre neho. Chcem muža, ktorý bude na mňa milý, ale bude aj tak trochu drsňák. Muža, ktorý bude pozorný, tým správnym spôsobom romantický, cieľavedomý, úprimný, primerane sebavedomý, priateľský, čestný, ambiciózny, láskavý, spoľahlivý, starostlivý, zábavný, trpezlivý a takto by som mohla pokračovať donekonečna. Viem, že existuje takýto muž a niekde ma čaká. Potrebujem niekoho, pri kom budem môcť byť sama sebou a nehrať sa na niekoho, kým nie som. Niekoho, pri kom sa nebudem snažiť zapôsobiť. Potrebujem pri sebe niekoho, kto kráča so mnou a sme si rovnocenní. Potrebujem muža a nie chlapca. Pretože medzi tým je obrovský rozdiel. Už ďalej nebudem väzňom, ktorý chce to, čo všetci. Už pre mňa nebude výzor to najdôležitejšie. Pretože je dôležité, aby nás ten druhý istým spôsobom priťahoval, ale nie je správne brať príťažlivosť ako tú najdôležitejšiu vec na svete, lebo tá časom vyprchá. Nechcem už viac padnúť len tak do vzťahu, po chvíli, čo sa poznáme. Chcem ho spoznať v rôznych situáciách a hlavne si ním chcem byť istá. Aby som mu mohla veriť a bezpodmienečne ho milovať. A ja verím, že presne ten správny muž do môjho života príde v ten správny čas, budem si ním istá a nebudem sa trápiť, plakať a strácať samú seba.