Ty, ja, ona, on. Je nás mnoho, ktorí sme už z dnešných "moderných" vzťahov unavení. Nebaví nás investovať čas a energiu do niečoho, čo nemá budúcnosť. Chceme jednoznačné jednanie, žiadne omáčky okolo toho všetkého. No i napriek tomu dostávame presný opak.
Vždy som tvrdila, že dnešné vzťahy nestoja za nič. A dnes si za týmto tvrdením stojím ešte viac. Všetci máme potrebu hrať nejaké hlúpe hry, riešiť veci s veľkým prídavkom omáčky a úprimnosť je tá posledná vec, na ktorú kladieme dôraz. Bojíme sa povedať tomu druhému, že sa nám páči, že nás niečim oslovil a chceli by sme ho spoznať. A ak už tak človek spraví, je braný za niekoho, kto prišiel z inej planéty a nevie, ako to tu u nás chodí. Jednoducho povedané, úprimnosť sa dnes už nenosí.
Ak sa mi nejaký chalan prihovorí, očakáva sa, že sa k nemu budem správať s odstupom, aj keď mi príde sympatický, pretože ho musím nechať, aby po mne išiel ako po koristi, ktorú chce získať, lebo chlapi to tak (ževraj) majú od prírody dané. Ako žena by som mala mať naučené rôzne frázy, ktorými chlapovi dám najavo, že mi lichotí, no nezaujal ma a musí sa o mňa viac snažiť, ak ma chce získať ako nejakú trofej. Ak ma chalan pozve von, nemôžem mu hneď povedať áno, ale musím chodiť okolo rôznych omáčok a hrať sa na nedostupnú a žiadanú ženu. Ak sa mi nejaký chalan páči, mala by som si prečítať články typu "10 rád ako ho nenápadne zbaliť" alebo "Ako byť pre neho neodolateľnou?" a očakáva sa, že budem podľa nich aj postupovať, pritom sú tam napísané totálne bullshity.
Onedlho budem mať 18 rokov a ja som ešte nezažila pravú lásku. Celý čas počúvam od mojej maminy alebo starých mám, ako sa im chlapci dvorili, keď boli v mojom veku. Ako im chalani nadbiehali, doslova ich niekedy až otravovali, len aby si ich ony všimli. Pozerám s nimi fotky z ich mladosti a chytá ma nostalgia, že ja som toto všetko prepásla. Pri takýchto chvíľach prichádzajú od starkých aj otázky, či už mám toho svojho šuhaja a moja odpoveď je už niekoľko rokov nie. Nie, pretože ma tieto hry jednoducho nebavia.
Mám kamarátku, ktorá má 30 rokov a s ktorou sa zvyknem o týchto veciach často rozprávať. Nedávno sme sa bavili o tom, ako to dnes vlastne chodí s randením a vtedy som sa ja musela naozaj zamyslieť. Ako to vlastne chodí? Dá sa to ešte stále nazvať randením? Za celý ten čas som nikdy nebola pozvaná na oficiálne rande, rande s veľkým R. Vždy to skončí pri otázke, či nepôjdeme von. Ale čo je vlastne to von? Ideme von, lebo sa chceš s niekým porozprávať? Alebo ideme von, lebo ma chceš bližšie spoznať a máš o mňa záujem? Bohvie. A spýtať sa nemôžem, lebo by som bola za tú, ktorá chce "niečo viac". A tak sa zas dostávame k tomu, že úprimnosť sa nenosí.
Možno som len ja príliš citlivá alebo je dnešný štýl randenia fakt nanič. A čím ďalej tým viac mi je z tohto sveta v ktorom žijem zle. Všetko je strašne komplikované a pritom úplne zbytočne. Obe strany majú strach z odmietnutia, ako keby to bola nejaká nevyliečiteľná choroba. A tak všetci hráme tú svoju rolu v tejto hre, len aby sme vyhrali.
Prečo je ale tomu tak? Pretože sme sa ocitili vo svete, kde city sú niečo veľmi zlé. Niečo, čo sa už jednoducho nenosí a je out. Sme generácia, ktorá si veci radšej napíše, ako keby sme sa mali porozprávať. Namiesto skutočného bozku používame smajlíkov. A vyzerá to tak, že nám to stačí.
Ak sa na teba niekto nahnevá, nesnaží sa to vydiskutovať - miesto toho ti povie "nerieš", "daj mi pokoj", "nemám sa s tebou už o čom baviť" a jednoducho ti prestane odpisovať. V tom lepšom prípade ti venuje správu, z ktorej máš dešifrovať, čo tým myslel alebo si niečo pridá na IG story, aby ti to konečne docvaklo. Keď sa mi niekto páči, nemala by som mu to povedať narovinu. Ale prečo? Čo je na tom vlastne zlé? Nič. Ale pokiaľ nebudeš hrať túto obohranú hru, kde prejavuješ len čiastočný záujem, ktorý nesmie byť príliš zreteľný, aby si ho náhodou nevyplašila, nevyhráš a skončíš sama, s pochybnosťami o sebe samej a otázkami, čo si urobila zle. I napriek tomu, že je to normálne a ľudské.
Nepíš mu prvá, chlap sa o teba musí snažiť sám. A ak sa nesnaží, nemá záujem. Okej, ale prečo by mal vždy chalan napísať prvý? Chalani sú rovnaké ľudské bytosti, ako sme aj my, ženy, a tiež jednoducho niekedy môžu mať strach napísať a dúfajú, že sa prvé ozveme my. Preto som zástanca toho, že žena môže napísať prvá tiež. No ak už žena raz prvá napísala a chlap už potom druhýkrát nenapísal, tak by písať nemala. Takisto sú tú nepísané pravidlá, ktoré by sme my ženy mali dodržiavať. Nepísať mu dve správy po sebe, nepísať žiadne slohovky, pretože ho to môže odradiť, nikdy ho prvá nevolaj von a hlavne, nikdy sa nepýtaj, ako to medzi vami je. Buď len šťastná, že je práve teraz s tebou von a to ti musí stačiť. Takisto, všetko treba riešiť cez správy, pretože bežná komunikácia je len strata času a takéto veci sa dajú vyriešiť cez správu. A potom máš čakať na odpoveď, ktorá vlastne ani nemusí prísť. Celá táto hra je strašne naivná a hlúpa.
Ak chcem s nejakým chalanom hovoriť, písať si, jednoducho mať nejaký druh komunikácie, som vtieravá. Keď mu hneď odpíšem na správu, mám nudný život a čakala som len na to, kým sa mi ozve. Keď príjmem každé pozvanie von, nemám vlastný život. Keď mi chalan napíše, musím mu odpisovať v rovnakých časových intervaloch, ako mi odpisuje aj on. Nemala by som sa chalanovi pozdraviť prvá, lebo on si ma musí všimnúť skôr. Ja, ako žena, by som vlastne nemala robiť nič prvá, nemala by som dávať najavo svoj záujem. Vlastne by zo mňa mala byť žena bez citov, bábka, ktorá hrá hru, ktorú jej diktuje spoločnosť. Paráda, nie?
Vzťahy by nemali byť zložité. Vzťahy s inými by nás mali obohacovať, spôsobovať radosť a šťastie. No vďaka týmto hrám, ktoré sme si my zaviedli, sme si skomplikovali ďalšiu súčasť našich životov. Celkom zbytočne. Keď sa mi niekto páči, chcem byť s ním. Je to takto jednoduché. Len my ľudia si to nechceme pripustiť, nechceme ukázať, že máme city a sme zraniteľní.
Prečo by som nemohla napísať niekomu, s kým si píšem rada? Prečo by som sa nemohla ozvať niekomu, koho chcem spoznať bez toho, aby som bola označovaná za trápnu a zúfalú? Prečo keď ukážem, že ma chalan zaujal som vtieravá? Som už unavená z toho, hrať tieto sprosté hry, plné apatie a nejakých nepísaných pravidiel. Som unavená z tejto hry, kde muži a ženy bojujú o to, kto má moc vo vzťahu, kto koho ako moc ľúbi a kto koho získal.
Prestaňme sa všetci (muži aj ženy) chovať ako hlupáci, ktorí nemajú vlastný rozum a musia sa riadiť nejakými pravidlami. Namiesto toho ukážme, že sme empatickí, že máme v sebe city a nebojíme sa ísť s nimi na povrch. Začnime sa všetci navzájom rešpektovať a začnime byť k sebe úprimní. Ak ťa niekto robí šťastným, povedz mu/jej to. Ak chceš niekoho spoznať, povedz to. Ak ťa niekto zaujal/páči sa ti, neváhaj a napíš jej/mu. Neignorujme ľudí dokým nezmiznú a stratia o nás záujem. Je na čase, aby sme k sebe boli úprimní a ľudia nemuseli hádať, čo našími činmi a slovami asi myslíme. Je na čase, skončiť s týmito hlúpimi hrami a začať trocha riskovať. Pretože risk je zisk.
No teda musím povedať, že som práve z tohto článku odpadla. Všetko myslím len v tom najlepšom! Konečne niekto, kto to napísal presne tak, ako keby mi videl priamo do hlavy. Krásne si to zformulovala a podala.
OdpovedaťOdstrániťJe veľmi dôležité si uvedomiť, že práve city sú to, čo nás odlišuje od zvierat (aj keď začínam mať pocit, že v tomto svete už aj tie zvieratká si prejavujú viac lásky a citov voči sebe, než my ľudia).
Veľmi sa mi páči tvoje zmýšľanie a pohľad na danú vec. Snáď si viacero ľudí niečo vďaka tomuto článku uvedomí. Krásny článok ♥
Ďakujem veľmi pekne ❣️
OdstrániťNemyslím že tento spôsob je iný ako v minulosti. Vtedy to tiež tak bolo. Tieto nepísané pravidlá. Rozdiel bol však v tom že to vydržalo keď už to bolo. Ľudia nemali take možnosti ako dnes kde si do 10 minút nájdeme na internete iného partnera ktorý nemá chybu čo má ten prvý. Je to obraz ktorý vytvára doba. Všetci ukazujú dokonale životy dokonale vzťahy a my to chceme tiež. Hľadáme stále niečo lepšie ale neriešime to čo mame a nebudujeme to. Nejde o to aby to bolo dobré ale skôr o to aby to dobre vyzeralo. Dnes chce každý úprimnosť ale pritom nevie čo to znamená. Buď úprimná a budeš považovaná za čudnú drzú alebo čo ja viem čo. Každý by mal robiť čo chce a kedy chce. A nepozerať sa na to ako by to malo byt. Má to byt tak ako chceme aby to bolo nie ako by to podľa niekoho malo byt...
OdpovedaťOdstrániťZaujímavé čítanie a veľmi zaujímavé články. ����
A to na čítanie podobnych článkov teda nie som. Len tak ďalej, dúfam nestratis tento pohľad na svet.
Samozrejme, že v tej dobe boli tiež nepísané pravidlá. A súhlasím s tým, že vtedy to vydržalo práve kvôli tomu, že my dnes máme možnosť nášho partnera do 20 minút vymeniť. Každopádne napísal si to krásne :)
OdstrániťĎakujem a dúfam v to i ja 😊