Najviac sa mi to potvrdilo pri udalosti Deň narcisov. Vypomáhala som tak ako dobrovoľník dvakrát - prvýkrát pred 2 rokmi a druhýkrát tento rok. Na túto udalosť som sa veľmi tešila, pretože som z nej mala skvelé skúsenosti. Tešila som sa, ako budem mať opäť oblečené žlté tričko, ako budem ľuďom rozdávať úsmevy a najmä ako budem môcť aspoň troška pomôcť ľuďom, ktorí sú vážne chorí. S tým, že to je namáhavé stáť celý deň na nohách a opakovať v podstate dookola jednu a tú istú vetu, som rátala. S tým, že ma budú bolieť ústa z toľkého rozprávania, s tým som počítala tiež. Dokonca mi ani jedna z už spomenutých nevýhod nevadila, dokonca som sa na ňu tešila, pretože po nej vždy následuje dobrý pocit zo seba samej. No s čím som naozaj nepočítala bola ľudská arogancia a ignorácia, dokonca v niektorých prípadoch aj primitivizmus. 

To, že mnoho Slovákov je odmeraných som si už zvykla. No čo ma neustále dokáže prekvapiť je, keď sa človek hrá, že tu nie je, že neexistuje, dokonca niektorí ľudia dokážu nadobudnúť pocit, že sú neviditeľní. Niektorí ľudia zrýchlia krok ako keby tam videli zmŕtvych vstaného Michaela Jackesona a chceli autogram. Iní zas kontrolovali potrubia na strope obchodu a iní sa tvárili nedostupne ako známa celebrita, ktorú obťažujú fanúšikovia. A niektorí začali telefonovať práve v momente, keď nás uvideli. Vtedy som sa na tom schuti smiala, akí vlastne niektorí ľudia sú. No keď som nad tým začala uvažovať, prišlo mi tých ľudí ľúto. Je mi jasné, že niektorých celé tieto udalosti ako sú Deň narcisov alebo Biela pastelka a podobné môžu otravovať. Mňa samú niekedy otravuje, keď sú na ulici svedkovia Jehovovi a prídu za mnou s knižkou a chcú mi o ich cirkvi rozprávať. No nedokážem sa k ľuďom spravať ako k veci, ktorú sa dá odignorovať a tak im vždy poviem "Nie, ďakujem.", usmejem sa a pokračujem vo svojej ceste. 

Čo ma tento rok najviac prekvapilo bolo, s akou agresiou a aroganciou sa niektorí ľudia k iným dokážu správať. Totižto stáli sme v jednom nemennovanom obchode (organizácia DN to s tým obchodom mala dohodnuté) a bolo to celkom kus od miesta, kde sa vykupovali prázdne sklenené fľaše. Avšak niektorí ľudia, ktorí šli vrátiť sklené fľaše a nemali k tomu miesto tentokrát prístup ako zvyčajne, boli odporní, uhundraní, nadávajúci a dokonca drzí v tom slova zmysle, že nám tam začali posúvať veci, dokonca i nás samotné. Nehovoriac o jednom pánovi, ktorý nás chcel zraziť nákupným košíkom. A tak sa pýtam, kde niektorí ľudia nechali humánnosť? Doma v skrini a len si ju zabudli obliecť? Nepovedala by som ani ň, kebyže si to ľudia musia obchádzať kilometer alebo dokonca niekoľko metrov. Avšak toto sa týkalo spravenia maximálne 5 krokov navyše. A to, robilo niektorým ľuďom problém. 

A nakoniec sú tu ľudia, ktorí na vás už od momentu, čo vás zbadajú pozerajú ako na vírus, niečo, čomu sa treba vyhnúť. Väčšinou sú to ľudia, ktorí tieto udalosti jednoducho nepodporujú, majú k nim určitý odpor. Týmto nemôžem vytknúť asi nič, jedine to, že niektorí nevedia povedať ani to hlúpe "Nie, ďakujem." No boli tam ľudia, ktorí povedali "Nie, takéto akcie nepodporujem." Samozrejme, akcepotovala som to, no pre mňa ostáva nepochopiteľné, prečo ľudia akcie, ktoré môžu iným pomôcť nepodporia. Nikto od nich neočakáva, že budú svoj čas venovať chorým alebo že prispejú veľkou sumou. Pretože ak by každý jeden z nás na takéto udalosti prispel čo i len 0,20 centov, celá akcia by nabrala iný smer. Chápem i ľudí, ktorí už takýmto organizáciam neveria kvôli podvodom, ktoré sa občas vyskytujú. No ak vidia, že jedna organizácia túto udalosť organizuje každý jeden rok, podvod to asi nebude. A už vôbec nie, keď si ľudia mohli pozrieť, na čo sa tie vyzbierané peniaze využili. Príde mi, že každý človek, ktorý je zdravý, sa cíti ako na koni. No nikto z nás nevie, čo nás môže postihnúť. A ak niekoho náhodou nebodaj postihne nejaká vážna choroba a nie je v balíku, tú pomoc od týchto organizácií bude potrebovať čo i len minimálnu. Nechcem nikomu nič zlé priať, dokonca ani nehovorím, že sa to stane. Len nedokážem pochopiť ľudí, ktorí sa správajú tak, že sa ich to netýka. 

Aby tento príspevok ale nebol celý negatívny a pochmúrny, stretla som sa aj s veľmi milými ľuďmi. Jeden pán, ktorý si rakovinou prešiel nám nie len prispel, dokonca nám i zlepšil deň vtipom. Jedna pani, ktorá si tým tiež prešla povedala, že rada prispeje, pretože vie, že to je dôležité. Mnoho ľudí za nami chodilo samo a prispievali dobrovoľnými sumami, pretože cítia zodpovednosť. A práve takýto ľudia, ktorých bolo viac ako tých, o ktorých tento článok je, mi dokazujú, že to má stále zmysel a že nie som jediná, ktorá pociťuje potrebu iným pomáhať nezištne.