Raz cestou domov autobusom som si všimajúc okolitých ľudí uvedomila, koľkí z nás na mobile multitaskingujú, prepínajúc medzi jednotlivými aplikáciami, otvárajúc rôzne chatové okienka, scrollujúc milióny fotiek. Robí to každý jeden z nás, niekedy priam až hviezdnou rýchlosťou. Čas plynie rýchlo, no naše prsty po displajoch mobilov trikrát rýchlejšie.
Once while I was travelling home by bus, I was watching random people what they're doing. During that I realized how many of us do multitasking - switching through apps, opening many chat windows, scrolling millions of photos. Each of us do this, sometimes faster than is the speed of the star. Time flows fast, but our fingers do it three times faster.
Často premýšľam, či nám moderné technológie naozaj až tak veľmi uľahčujú život, pretože v poslednej dobe nadobúdam pocit, že s príchodom smartphonov je mnoho vecí pre nás bežných smrteľníkov ťažších. Je pre nás ťažšie nadviazať kontakt v reálnom živote, je nám zaťažko nájsť si čas na dobrého známeho, prečo by aj, keď si môžme písať online a pritom budem robiť ešte mnoho iných vecí. No čo som si uvedomila je fakt, že sociálne siete nás robia smutnými, znižujú našu sebahodnotu, sme čoraz menej sebaistí. Sociálne siete nám dávajú pocit, že máme okolo seba milióny ľudí, pritom keď vypneme mobil, nikto nezbadá, že tam už nie sme.
I've been thinking a lot lately if modern technologies are really as good as they are presented. Recently I started to feel like basic things are now so hard for us, ordinary mortal people, to do as smartphones came to the market. Nowdays it's hard to make a contact in real life, it's harder for us to find time for our old friend - why would we when we can chat with him online while we will be doing other things? I became conscious of social media and the fact that they make us sad, they bring our self-worth down and we are less and less confident. Social media give us the feeling we are surrounded by millions of people, but at the same time we are so lonely that nobody notices if we go offline.
Musím si priznať, že i ja som sa mnohokrát pristihla pri multitaskingu. Sama som si zvykla písať s desiatkami ľudí, čo mi dodávalo pocit žiadanosti a obletovanosti. Užívala som si, že si so mnou toľko ľudí chce písať, že ma toľko ľudí vyhľadáva. Myslela som si, že sa tí ľudia o mňa zaujímajú, keď sa ma pýtajú ako sa mám, čo mám nové alebo čo ma trápi. Pýtala som sa i ja ostatných presne tieto otázky tváriac sa, že ma to naozaj zaujíma. Cítila som sa strašne super, keď som si nabíjala mobil aj trikrát do dňa, pretože ten multitasking proste nezvládal. Čím viac ľudí mi písalo, tým lepšie som sa cítila. To kvantum ľudí mi vždy dodávalo chuť riešiť i maličkosti, ktoré teraz s odstupom času hodnotím ako malichernosti a hlúposti. Nevedela som nemať pri sebe telefón a vždy, keď mi píplo upozornenie, hneď som kukala, čo to je. Dokonca som aj zvykla ponocovať, len aby som si s tými ľuďmi, z ktorých som niektorých ani reálne nestretla alebo sme sa tvárili, že sa nepoznáme, mohla písať. Mobil a sociálne siete mi dodávali to, čomu som sa bála v reálnom živote vystaviť - a teda samote a reálnemu životu. Sociálne siete ma prinútili mať dve identity - Lea, internetová drsňáčka a Lea, tiché zakríknuté dievča s nízkou sebaistotou.
I must admit that I multitasked many times too. I used to chat with plenty of people which made me feel sought after and courted. I enjoyed how many people wanted to chat with me. I thought that those people really cared about me, especially when they were asking me questions like "How are you?" or "What's new?" or "What worries you?". I also asked these questions looking like I care. I felt awfully cool when I needed to charge my phone twice or more times a day. The more people wrote to me, the better I felt. A large quantity of people encouraged me to deal with their problems and mostly things that are not important. I didn't know how to live without my phone in my hand and everytime a notification peeped, I run to see what's new or who's writing to me. Also I used to stay up late just to write with those people, who I had never met or we acted like we didn't know each other on the street. Social media and my mobile phone gave me what I was afraid to face in real life - loneliness and real life. They forced me to have two identities - Lea, internet drunky and Lea, quiet and shy girl with low confidence.
Som nesmierne šťastná a pyšná na seba, že sa toho už tak veľa zmenilo. Som šťastná, že som jedna a tá istá, celistvá osoba ako na internete, tak i v živote. Som šťastná, že môj mobil každú minútu nepípa, ba dokonca mám mnoho upozornení naschvál vypnutých. Som šťastná, že mi pri aplikáciach nesvietia desiatkové čísla správ, ktoré treba prečítať a zareagovať. Som šťastná, že moje prsty už nebehajú preteky po displeji. Som šťastná, že nemusím mať pri sebe mobil každú jednu sekundu dňa. Som šťastná, že už nezvyknem obetovať spánok kvôli písaniu si s ľuďmi, na ktorých o mesiac nebude záležať. Som šťastná, že mobil nabíjam vždy až večer (vo výnimočných prípadoch kedy naň fotím i viac). Som šťastná, že keď už na mobile trávim svoj čas, píšem si s ľuďmi o témach, ktoré majú zmysel. Som šťastná, že sa radšej stretávam s ľuďmi v realite než aby som si s nimi písala. Som šťastná, že keď sa ma kamarát opýta ako sa mám, čo mám nové a čo ma trápi, tak viem, že ho to naozaj zaujíma. Som šťastná, že už sa nebojím samoty ani reálneho života, ktorý nie je taký rúžový ako ten na sociálnych sieťach. Jednoducho, som jeden veľký šťastko.
I'm so glad and proud of myself that so much have changed since then. I'm happy that I'm one and the same person on the internet and at the same time in real life. I'm happy my mobile phone doesn't peep ever minute, even I muted many of them. I'm happy my apps are not filled with tons of messages which are needed to be read and which need some response. I'm happy my fingers don't run marathon on the displey. I'm happy I don't need my phone with me all the time during the day. I'm happy I don't sacrifice my sleep because of some random people who won't matter to me in a month. I'm happy I charge my phone just in the evening (in exceptional cases like taking many photos more times). I'm happy that I manage my time on the internet efficiently and I chat with my fav people about meaningful topics. I'm happy I rather meet with somebody than to write with them online. I'm happy when my friends asked me how I am, what's new and so on, because I know they really care about me. I'm happy I'm not afraid of loneliness and real life anymore, even though it's not as simple and good as on the social media. Simple as it is, I'm such a big lucky devil!
Prajem si, aby toto pochopil každý. Samozrejme, je každého vec ako trávi svoj čas a čo robí na internete. No viem, že každý raz dospeje k záveru, že ten čas mohol investovať inak, zmysluplnejšie ako na keci, na ktorých o rok záležať nebude. Prajem si, aby ľudia pracovali na sebe a budovali svoju reálnu identitu. Prajem si, aby sa ľudia nebáli samoty a nebudovali si útočište vo virtuálnom svete. No najmä zo všetkého si prajem, aby sme nemali potrebu byť žiadaní a obletovaní - pretože v skutočnosti aj tak záleží na tých reálnych ľuďoch, ktorých pri sebe máme.
I pray for everyone to realize this. Of course, it's everybody's choice how they spend their time and what they do on the internet. But I know everybody once came to a conclusion that he/she could spend their time better, more efficiently than writing about shits that will not matter for a year. I wish for everybody to work on themselves, creating their real identity. I wish people were no more afraid of loneliness and don't have a need to build their life in virtual world. Well, I especially wish for people not to have a need to feel courted or sought after - because it's always about the real people in our life :)
Veľmi pekne napísané! A je to žiaľ pravda. Veľa ľudí stráca príliš veľa času na mobile, bezcieľne scrolluje facebook a instagram pri akejkoľvek inej bežnej činnosti (jedení, pozeraní tv, vonku s kamošmi, na záchode, ...). Klamala by som, keby poviem, že ja som taká nikdy nebola. Ale lepším sa a som na to tiež hrdá. Nechytám mobil do rúk hneď, ako ráno otvorím oči; kedykoľvek ho proste odložím a radšej si čítam. No stálo ma to celkom dosť úsilia. Niekedy som bola ako na ihlách, keď som bola offline a nebola som si istá, či mi niekto náhodou nenapísal. Avšak je to super pocit vedieť sa vykašľať na mobil a sociálne siete, mal by byť pre každého prirodzený a vpohode, ale pre našu generáciu je to asi ťažké. :D Žiaľ.
OdpovedaťOdstrániťJe smutné, kam to s našou generáciou smeruje - a úprimne, bojím sa, ako na tom budem generácia po nás. Vždy ma ale vie potešiť keď vidím, že si ďalší človek celú túto situáciu uvedomuje a je ochotný sám seba zmeniť a byť príkladom pre ostatných, i keď je to náročné :)
OdstrániťNa prelome základnej a strednej som na tom bola rovnako – mobil som ani len nepustila z ruky, 24/7 som mala pocit, že proste musím niekomu písať, a tie konverzácie potom aj tak vyzerali :D U mňa to akosi prirodzene pominulo; a dokonca v posledných mesiacoch sa mi podarilo zredukovať množstvo času, ktoré trávim na mobile, na ešte nižšie číslo. A som tak oveľa šťastnejšia ❤
OdpovedaťOdstrániťSIMPLY BERENICA // Facebook Page // READ ABOUT "ZERO WASTE MUST HAVES"
Teším sa s tebou ☺️❤️
Odstrániť