Život nie je len biely alebo len čierny. Je presne ako jing-jang. Raz sme hore, raz sme dolu. Niektoré veci jednoducho ovplyvniť nemôžme. Ale prečo si komplikujeme veci, ktoré komplikovať nemusíme? Prečo svoje mysle zaťažujeme hlúposťami?

To, čo som sa za svoj pomerne krátky život už stihla naučiť je fakt, že my ľudia nad všetkým strašne moc premýšľame. Radi veci analyzujeme, (sami) si v hlave vyhodnocujeme, čo je správne. Radi hľadáme vo veciach plusy a mínusy, radi veci porovnávame s inými. Radi si v hlave vytvárame argumenty, ktoré len potvrdia naše tvrdenia a ktoré nám dajú pocit, že toto je naozaj správne. Radi premýšľame hlavou. No kde sme nechali srdce? Kde sme nechali symbol lásky, pokoja a harmónie?

Nie je tomu dlho, čo tvrdím, že rozmýšľať hlavou je nelogické. Možno vám toto moje tvrdenie ani nedáva zmysel. A ani nemusí. No mne sa už veľakrát potvrdilo. V minulosti som sa riadila hlavou stále. Vždy som veci analyzovala, hľadala už spomínané plusy a mínusy. Pýtala som sa na názor ostatných. Pýtala som si rady. Chcela som si byť vždy istá, že sa rozhodnem správne. Že neurobím chybu, že to nebudem neskôr ľutovať. Paradoxom je, že som to neskôr vždy oľutovala. Nehovorím tu teraz o basic rozhodnutiach ako je výber raňajok alebo kabátu. Ale o rozhodnutiach, ktoré v živote robíme neustále a majú pre nás hlbší zmysel. Či už je to výber školy, povolania, priateľov, partnerov až po rôzne veci ako sú akcie.

Môže to byť tak pol roka dozadu, čo som si tento fakt uvedomila. Že moje prílišné analyzovanie a vyvodzovanie záverov mi síce neprinieslo do života veľa zlého, no dobrého mi neprinieslo nič. Že svojim prílišným premýšľaním som si väčšinu času iba viac zavarila. Dostalo ma to do situácií, kedy som nevedela, či som viac ranená alebo naštvaná sama na seba. No vždy, naozaj vždy, som si neskôr hovorila, že som blbá a že nabudúce to už spravím inak.

Najväčším problémom našich hláv je ten, že sú veľmi dobre vyvinuté. Predsa len, hlava riadi celé naše telo. Vďaka jej vyvinutosti sme schopní si vymyslieť stovky, tisíce ba i milióny rôznych scenárov, faktov, situácií. Sme schopní presvedčiť samých seba o opaku. Sme schopní priviesť sa do pochybností. Sme schopní potlačiť naše skutočné emócie, svoj vnútorný hlas. Sme schopní robiť činy, ktoré sme si v hlave vyhodnotili ako správne. Dokonca sme schopní zmeniť nás. A to všetko len na základe našich hlúpych myšlienok. Troška nahlavu, nie?

Naopak srdce, to je podľa mňa to, čím by sme sa mali riadiť. Je to pomerne jednoduchý orgán, ktorý má vždy len dve odpovede - áno/nie. Ak sa pozrieme späť v čase, už v starovekom Egypte vzniklo dobre známe porekadlo 'srdcu nerozkážeš'. Egypťania srdce brali ako kompas, ktorý im ukazoval smer. Už len to slovo srdce pre nich predstavovalo správny smer. Tak prečo my ľudia, dnes, kedy je už všetko na oveľa vyššej úrovni ako bolo vtedy, ideme v tomto smere krok späť?

Posledný polrok to bolo naozaj viac srdce než myseľ, čím som sa riadila. No aj na mňa niekedy prídu tieto mysľové stavy. Stavy kedy pochybujem o sebe, o svojich tvrdeniach, o tom, čo vôbec chcem, či robím dobre a čo vlastne cítim. Úprimne, nenávidím ich. Nikdy som si to neuvedomovala, ale keď príde tento stav, dokáže ma neskutočne zmeniť a ovládnuť. Niekedy to dokonca vyzerá tak, že je zo mňa iná osoba. Rada stále mením názory, nemám vo veciach jasno, pochybujem, nedôverujem. No potom zas príde dobre známe ja - ja, ktoré má vo všetkom jasno. Ja, ktoré si užíva prítomný moment a neanalyzuje budúcnosť. Ja, z ktorého vyžaruje niečo záhadné, čo mnohých ľudí ku mne priťahuje.

A ako sa tým srdcom vlastne rozhodovať? Jednoducho. Predstavte si to, ohľadom čoho sa rozhodujete, zatvorte oči, zhlboka dýchajte a položte si otázku, pričom sa sústreďujte na srdce - na jeho tlkot. Musíte si byť istí, že myseľ je naozaj vypnutá a ostatné už príde samo.

Čo chcem týmto článkom povedať je povzbudiť vás v tom, aby ste sa rozhodovali srdcom. Nie je to ľahké, ale srdce je naozaj taký kompas. Je to rovnaké ako s vierou - musíte mu dôverovať, nebáť sa a dobré veci sa začnú diať. Ja som už pevne rozhodnutá nechať sa viesť srdcom. A to je práve dôvod, prečo tento článok píšem. Možno o pár mesiacov tu bude ďalší článok s tým, ako mi to ide. No čo viem je fakt, že život bude odteraz omnoho jednoduchší. Samotné rozhodovania sa budú omnoho jednoduchšie. A ja budem spokojná, sama so sebou, pretože to bude už stále moje skutočné ja...