Tí, ktorí ma naozaj poznajú vedia, že som strašný overthinker. Rada nachádzam odpovede na svoje otázky a ešte radšej sa časom pozerám na to, aký pokrok som spravila - teda ako moc sa moje myšlienky časom menia. Nedávno som si práve toto uvedomila keď som premýšľala nad tým, akých ľudí okolo seba mám. Nie je tomu tak dávno, odkedy som si priateľov pretriedila a dala šancu novým ľuďom. No pri tých, ktorí so mnou ostali som sa zamyslela, prečo je to tak. Že aj keď je to s nimi niekedy neuveriteľne ťažké a mám chuť im dať panvičkou po hlave, aj tak ich neskutočne moc milujem a nedám na nich dopustiť. A vlastne mi došlo, že je to preto, lebo ich milujem. Presne takých, akí sú. Aj s tými zlými vlastnosťami, aj s tými chybami, ktoré spravili a aj naďalej budú robiť.
Kedysi, vlastne to môže byť tak rok a viac dozadu som chcela mať všetko perfektné. Ja sama som chcela byť perfektná. Chcela som, aby ľudia, ktorých mám okolo seba boli tiež perfektní. Aby mali čo najmenej zlých vlastností a boli jednými z tých ľudí, ktorých dnešný svet potrebuje. Vlastne to má aj trocha súvis s tým, že v ľuďoch, ktorých poznám, vždy vidím ten ich skrytý potenciál. Ale o tom inokedy. Celkovo som svoje vzťahy s ľuďmi chcela mať čo najviac bezchybné. A vlastne toto snaženie sa o bezchybnosť ma nie len unavilo, ale pomohlo mi pochopiť, že ľudia nemusia byť perfektní na to, aby sme ich milovali.
Čím som staršia, tým viac si vážim ľudí, ktorí majú všetkých päť pokope. No hlavne si vážim ľudí, ktorí sú ľudskí. Ktorí sa neboja priznať si svoje chyby, ktorí sa neboja výjsť s pravdou na povrch. Vážim si, dokonca milujem ľudí, ktorí mi otvoria svoju dušu a neboja sa rozprávať o svojich ranách. Obdivujem ľudí, ktorí mi v minulosti hovorili o svojich chybách a ja som ich vtedy nechápala a čiastočne aj za mnohé chyby odsudzovala. No teraz majú v mojom živote miesto práve takýto ľudia. Ľudia, ktorí spravili chyby, ale poučili sa z nich. Ľudia, ktorí sa nehrajú na dokonalých a bezchybných.
Namiesto dokonalosti som začala mať rada ľudí s chybami. Nie len s chybami, ktoré spravili ale aj takých, ktorí nemajú dokonalý
Bola to dlhá cesta, ale som rada, že už som skoro na jej konci. No čo ma mrzí je fakt, že som počas nej o mnohých ľudí prišla. Ale ako aj ja sama hovorím, ak sú si ľudia súdení, vždy si k sebe nájdu cestu. A tak verím, že ak som počas tejto cesty o niekoho takého prišla, opäť sa naše cesty spoja. Lebo niekedy sa cesty rozdelia, aby sa mohli znova spojiť :)
OdpovedaťOdstrániťLove your post dear! If you want you can check out my blog.I write about fashion, beauty, and lifestyle.Maybe we can follow each other and be great blogger friends!
http://herecomesajla.blogspot.ba/
Pred rokmi som obdivovala ľudí, ktorí mali veľa kamarátov. Veľmi som chcela vedieť, ako to robia - ako je možné, že kam idú, tam stretnú ľudí, ktorých poznajú? Mala som kamarátku, ktorú poznal celý Prešov. Nie v zlom slova zmysle, práve naopak - všetci ju vychvaľovali a popisovali ako milú osobu, čo aj bola pravda. Jednoducho som chcela byť ako ona - lebo sa s ňou bavili iní "cool" ľudia.
OdpovedaťOdstrániťTeraz mi je to už jedno. Mám najlepšiu kamarátku, ktorá je síce tvrdohlavá, nedá si nikdy povedať a tiež by som ju občas rada tresla panvičkou po hlave, ale za nič by som ju nevymenila :D
V živote stretneme veľmi veľa ľudí - niektorí nás sklamú, no iní nám bez váhania podajú pomocnú ruku; podaktorí z nášho života zmiznú po pár mesiacoch, no zopár s nami ostane až do konca ❤
A STYLISH BEE // Facebook Page
Tak krásne si to napísala. Veľká pravda! ♡
OdstrániťVeľmi pekný článok ! :) S priateľmi je to už raz tak počas svojej cesty veľa nových stretneme, ale aj o niektorých prídeme. :) Určite súhlasím s tebou, že všetko sa deje pre niečo a teda malo to tak byť, že s niektorými priateľmi už nie sme v kontakte a iným sme dali šancu. A že ak je nám súdené ešte sa naše cesty spoja. :))
OdpovedaťOdstrániťpartofnicol.blogspot.sk
Ďakujem! ♡
OdstrániťJa sama som ten zložitý typ človeka, ktorý má fakt ťažkú povahu, ľahko vybuchnem, často som odporná na ľudí okolo mňa.. no o to viac ich mám rada a obdivujem za to, že pri mne vedia ostať a majú ma radi takú aká naozaj som :) život nie je o dokonalosti a o dokonalých ľuďoch, myslím, že takí vlastne neexistujú a celé je to iba pozlátko niečoho horšieho :) tiež bolo veľa ľudí, ktorí z môjho života odišli, no som za to rada, pretože niekedy naozaj nepotrebujeme tú negativitu v našich životoch ...
OdpovedaťOdstrániťethical vibes / blog instagram
Som rada, že si uvedomuješ, akých skvelých ľudí máš pri sebe. Pretože to je základ všetkého!
Odstrániť♥♥♥♥♥♥♥♥ Nádherný článok. Aj ja som overthinker, aj ja som vždy túžila mať kopu kamarátov, byť stredobodom pozornosti, aby si ma ľudia všímali, mali ma radi, aby si o mne mysleli, že som dobrý človek a podobne. Mrzí ma, že som tomu venovala tak veľa času vo svojom živote a zbytočne potláčala svoje "pravé" ja, ktoré je totálne odlišné od tohto imaginárneho. Zistila som totiž, že som introvert, že naopak nerada trávim svoj čas medzi desiatkami ľudí, že radšej sa zavriem do izby a čítam si, píšem, pozerám filmy a seriály, že ma vôbec nenapĺňa rozprávanie sa o druhých alebo akékoľvek interakcie s mnohými. Tiež mám iba veľmi úzky okruh ľudí s jedným človekom v strede, a ten človek je maximálne tvrdohlavý a občas je s nim ťažké vychádzať a dohodnúť sa na niečom lebo furt musí byť po jeho, ale milujem túto kamarátku najviac a dala by som za ňu aj ruku do ohňa. Takéto priateľstvo si omnoho viac vážim a viem, že ho budem mať aj o 5,10 či 30 rokov a nebude to len o chvíľkovom stave v nejakej partii, z ktorej neustále ľudia odchádzajú a nový prichádzajú. :)
OdpovedaťOdstrániťSvet Podľa Konvalinky
Juj, tieto tvoje slová ma tak veľmi potešili! Som nesmierne šťastná, že si to v dnešnej doe uvedomuje čoraz viac ľudí ♡
Odstrániť