V hlave mám asi tak milión myšlienok, že som sa ani nevedela rozhodnúť, ktorej mám dať prednosť a budem o nej dnes písať. Ale keďže tento článok píšem v pomerne neskorú nočnú hodinu, rozhodla som sa napísať o niečom, čo mi je naozaj neskutočne moc blízke. A možno keď sa tu vypíšem, bude mi na srdci o niečo ľahšie.

Pocity sú niečo úžasné. Vieme nimi bez slov povedať, či náš niečo trápi/bolí len na základe našej mimiky a tým, ako nás ten pocit ovládne. A keď sme zaľúbení, tak to z nás vyžaruje na kilometre ďaleko. Každý z nás nejaké pocity má, len ich každý prezentuje svetu inak.

Kedysi som zvykla o svojich pocitoch hovoriť verejne. S kamarátkami alebo aj s ľuďmi, ktorých som poznala len chvíľku. Bolo to obdobie, kedy som sa zdôverovala ľudom asi najviac za celý svoj život. Ľudia vedeli, čo ma trápi, vedeli dokonca aj o tom, kto sa mi páči a o čom som si s ľuďmi zvykla písať. No ako dospievam, zverujem sa ľuďom čím ďalej, tým menej. Nie je to ani tak o tom, že by som sa nemala komu zdôveriť. Ale už nemám potrebu o svojich pocitoch ľuďom rozprávať a očakávať rady a pochopenie.

Jediná osoba, ktorá vie o mojich pocitoch je moja mamina. Za posledný rok sme sa s maminou neskutočne zblížili a obe nás to nesmierne teší. Je to mamina a kamarátka v jednom. A tak vždy, keď ma niečo trápi alebo sa chcem len tak porozprávať, utekám za ňou. Poslednú dobu som jej zvykla hovoriť o tom, aké moje pocity sú. A spolu s ňou som došla k tomu, čo bude pointou dnešného článku.

Zvykla som mať vo svojich pocitoch jasno. A teraz? Poslednú dobu mi príde, že v tom mám doslova mexický guľáš. Niekedy svoje city doslova potláčam, lebo mi príde, že to tak nie je správne, že to tak cítiť nemôžem. Ale je správne potláčať niečo, čo sa v nás ozýva? Ten náš vnútorný hlas, intuícia, ktorá s nami denno-denne komunikuje?

Poslednú dobu som mnoho vecí ľutovala. Respektíve začali mi chýbať určité momenty, ktoré som prežila a teraz sú preč. Boli chvíle, kedy by som si tie momenty rada zopakovala, zažila to celé ešte raz. Z časti preto, aby som napravila niektoré moje činy, no z veľkej časti preto, aby som tie momenty, chvíle mohla zažiť ešte raz. Premýšľala som nad tým, čo by bolo keby a pri mnohých fotkách/videách, ktoré tieto časti môjho života zdokumentovali a nikto ich nikdy nevidel, som si poplakala. Úprimne, neviem či som plakala kvôli tým spomienkam alebo kvôli tomu, že veci sa odvtedy miliónkrát zmenili a ľudia, ktorí boli mojou každodennou súčasťou sú už teraz preč.

No čo je hlavné, uvedomila som si ako tých ľudí beriem. Uvedomila som si, že pri niektorých ľuďoch som vynakladala veľa energie a úplne zbytočne. Uvedomila som si, že som vo svojom živote zbytočne dlho držala niektorých ľudí. Uvedomila som si, koľko pre mňa niektorí ľudia znamenali a stále znamenajú. Uvedomila som si, že aj ja som niektorým ublížila. A hlavne som si uvedomila, aké pocity pri akých ľuďoch mám.

Som žena činu a tak mnohokrát konám bez toho, aby som pred tým ohľadom toho príliš premýšľala. Chcela som k tým ľuďom prísť, ospravedlniť sa, povedať im, čo cítim. Ale vzápätí som si uvedomila, že by to mohlo byť jednostranné. Že nie každý ľutuje a spomína tak, ako ja. Že nie každý chce zažiť minulosť ešte raz. A tak som sa odmlčala. Lebo tentokrát nechcem byť tá, ktorá príde ako prvá. Miesto toho píšem v slová, vety, ktoré na prvý pohľad nemajú žiadny zmysel. Mali by ich pochopiť tí, ktorým sú venované. Možno sú moje túžby nereálne, ale dúfam, že raz ich každý z nich pochopí. A kto vie. Možno práve toto pochopenie začne niečo nové. Niečo ešte lepšie.

Aby tento článok nebol zbytočne dlhý, chcem už len povedať, že pocity v nás sú naozaj silné a je dobré nechať im voľný priebeh. Netreba ich v sebe potláčať, lebo budeme v sebe ešte viac zmätení. Ak si nie ste istí pocitmi iných, vyčkajte. Čo sa má stať sa stane a ak sa nestane to, po čom tak veľmi túžite, nezúfajte. Viackrát sa mi potvrdilo, že potom príde niečo ešte lepšie. Ale predsa len je krásne, keď sa niečo, čo nosíte ako v srdci tak aj v hlave stane skutočnosťou. No nie? :)