Poznáte ten pocit? Keď už prešlo tak veľa času, tak veľa ľudí, tak veľa nádherných chvíľ cez váš život, ale vy stále nedokážete zabudnúť? Nedokážete jednoducho zanevrieť a všetko to v sebe zamknúť na kľúčik a len tak ísť ďalej? Že jednoducho nedokážete prestať cítiť?

Vždy som mala veľký problém s letting go. Nemala som rada, keď som musela meniť niečo, na čo som bola bezprostredne zvyknutá. Nemala som rada zmeny, lebo som sa bála nového. Postupne ako plynul čas, som sa s tým musela naučiť žiť, zvyknúť si na to. Išlo to pomaly, ťažko, ale predsa išlo. Ako som ale prišla na to, že fráza "nechaj ísť" má hlbší význam a oplatí sa aplikovať, je v mojom živote takmer všetko iné. A odvtedy už nemám problém nechať ľudí odísť. Neprosím ich, aby ostali, nepresviedčam ich o svojich silných stránkach. Už nezachádzam pod svoju úroveň len preto, aby ostali. Kto chce, nech odíde. A čo je na živote krásne je, že keď niečo odíde, niečo ďalšie, nové, to nahradí.

Problém ale je, že letting go neznamená zabudnúť, zanevrieť, prestať cítiť. Aspoň pre mňa nie. Niekedy si naozaj prajem, aby som mala nejaké čarovné tlačidlo, ktoré keď stlačím, zmiznú aj všetky zlé veci, už zbytočné city a emócie. Ale to by potom asi nebol život, že? Jednoducho nedokážem stratiť city, emócie a lásku. A čo bolí viac je, keď vidím, ako sa tí ľudia jednoducho pohli ďalej. Pritom viem, že ľudia sa naoko tvária vždy v pohode, šťastní a spokojní, pritom v sebe nesú nejakú tú ťarchu.

Pri niektorých ľuďoch už nemám taký problém uzavrieť našu spoločnú kapitolu a jednoducho ísť ďalej, nechať život plynúť. Ale verím, že nie len ja, ale aj vy a mnoho ďalších ľudí, má toho jedného, špeciálneho človeka, ktorého stále nosíme v srdci. Nezáleží na tom, či je stále v našom živote, alebo už nie. Nezáleží koľko času prešlo odkedy sme s ním strávili nejaký čas alebo kedy sme ho naposledy videli. Jediné na čom záleží je, že ho stále nosíme v našom srdiečku, že je stále súčasťou nás.

Čím ďalej tým viac nadobúdam pocit, že týchto, pre nás špeciálnych ľudí, neprestaneme nikdy ľúbiť. Je jedno, či je to láska kamarátska alebo partnerská. Stále vám ten človek bude blízky a pristihnete sa, ako si potajomky prajete byť opäť v ich spoločnosti. Keď niekde uvidíte ich fotku, pocítite to teplo na srdci a niekedy, keď si tú fotku približujete a skúmate, pristihnte sa, ako sa vám kotúľajú slzy po líci. Chýbajú vám aj tie ich zlé vlastnosti, ktoré ste radi nemali a často ste im o nich hovorili. Jednoducho vám chýbajú ako celok. A aj keď si neskutočne prajete, aby boli opäť vo vašom živote, viete, že veci síliť nemôžete. Nechávate ich žiť, neotravujete ich správami alebo hovormi. Lebo veľmi dobre viete, že ak niekoho ľúbite, dávate mu voľnosť a chcete, aby bol neskutočne šťastný. Tak sa o to snažíte aspoň takto, nepriamo, keď už ste to v minulosti pokazili. Nesnažíte sa im povedať, čo pre vás znamenajú. Ste ticho, žijete svoj život a ste zvedaví, čo život prinesie. Či život vaše cesty opäť spojí alebo ostanú už nastálo rozdelené a vy budete len v dobrom spomínať...