Čím ďalej tým viac si uvedomujem, že sa pomaly stávam dospelou. Psychicky som ešte stále to dieťa, ktoré si užíva život a teší sa z maličkostí a silne dúfam, že to tak ostane ešte mnoho rokov. Avšak ako prechádzam životom, čím ďalej, tým viac situácií je takých, že už musím zaujať aspoň polovičný postoj dospelého a vyrovnaného človeka.

Keď sa rozprávam s niekým novým, starším, je samozrejmé, že sa ma opýta na to, koľko mám rokov a čo študujem. A keď mu odpoviem, že mám 17 a študujem na bilingválnom gymnáziu, hneď prichádza ďalšia otázka - "Na akú vysokú školu chceš ísť?". Doteraz som vždy odpovedala stručne, jasne, že chcem ísť humanitným/umeleckým smerom a ak nepôjdem na výšku, pôjdem do sveta. No v poslednej dobe mám pocit, že už by som mala mať smerovanie. Predsa len, následujúce dva roky maturujem a mala by som už vedieť, čo by som chcela robiť, keď som si už aj zvolila semináre. No pre mňa je to asi zložitejšie, než to v skutočnosti je. Ako inak, Lea...

Od malička som bola dieťa, ktoré to ťahalo tým neodborným smerom. Nikdy ma nebavilo robiť pokusy, hrať sa s číslami (pokiaľ sa nejedná o peniaze :D), riešiť zložité vzorce, učiť sa poučky naspamäť alebo sa učiť latinské názvy. Vždy som obdivovala a aj obdivujem ľudí, ktorí chcú ísť na medicínu. Ľudí, ktorí si zvolia nejaké to odborné smerovanie. Fascinuje ma, keď vidím classmates, akí sú do takýchto predmetov zažratí a baví ich to. Kým ja som sa takýmito predmetmi mučila a ničila samú seba, im to vždy išlo od ruky a už len samotná vôľa ich zaviedla tým smerom, kde idú. Každopádne aj keď som s väčšinou odborných predmetov nemala veľké problémy, nenapĺňalo ma to tak, ako ich. Bavilo ma počítať rovnice v matike, miešať v chemickom laboratóriu chemikálie a čakať, čo sa stane alebo kresliť ľudské telo. No nikdy ma nebavila tá podrobná, vážna a zložitá čásť týchto odborov/predmetov. Prešla som si nimi, viem základy a aj pokročilejšie veci, ktoré asi v živote ja nevyužijem, ale tam to celé končí.

Naopak, od malička milujem písanie. Pamätám si na momenty ešte zo základnej školy, keď sme mali na hodinách slovenského jazyka napísať sloh alebo random myšlienky a ja som sa do toho vždy vžila. A tie milé slová plné chvály mám dodnes v hlave. Písanie je to, čo robí moju dušu šťastnou a spokojnejšou. Keď píšem, som to len ja a moje myšlienky. A čo ja najviac na písaní milujem je fakt, že mi to pomáha vyjadriť samú seba. Kreslenie je moje druhé hobby. Milujem tvoriť a byť kreatívna. Milujem miešať farby, skúšať, vymieňať, vymýšľať. Takisto milujem tanec, fotografovanie, grafiku alebo rozprávanie. Rada bojujem za veci, pri ktorých viem, že to má zmysel. Keď sa do niečoho pustím, zvyknem ísť aj cez mŕtvoly. Nenávidím nespravodlivosť, krivdu, klamstvá a faloš. Rada ľuďom pomáham a dávam rady. Snažím sa vždy veci spraviť lepšími než som ich našla. Zaujímam sa o to, ako môžem veci zmeniť - ako môžem zmeniť situáciu na Zemi, medzi ľuďmi, na sebe.  Chcem niečo tvoriť, meniť a zanechať.

Je toho mnoho, čo ma baví, napĺňa. Vybrať si len jedno smerovanie, ktorým si mám byť na 100% istá, je pre mňa mimoriadne ťažké. A tak momentálne neviem, čo ďalej. Úprimne, najradšej by som bola sama sebe šéfom a mala živnosť. Nemusela vstávať do práce o 5 ráno, drieť 8-12 hodín v kuse a mať takýto sedavý a stereotypný život. Pretože slovo stereotyp ja z duše nenávidím. Pred pár rokmi som verila, že so svojim blogom prerazím. Že blog bude to, čo ma bude živiť, presne tak, ako to majú blogerky v zahraničí. Ale blogov je čím ďalej tým viac, preraziť je ťažké a nechcem sa stať blogerkou, ktorá je závislá od svojich sponzorov a budem mať 'zviazané' ruky pri písaní. A tak pomaly, ale isto môj malo-veľký sen upadá. Veľmi ma to mrzí, ale žiaľ neviem, ako mám dokázať to, aby bol blog tým, čo ma bude živiť. Ak to vy náhodou viete, budem vám za všetky rady vďačná dolu v komentároch.

Nájsť smerovanie, ktorým si budem istá, bude ma baviť a napĺňať, a bude spĺňať všetky moje požiadavky mi príde náročné. Rodičia mi zvyknú hovoriť, aby som z toho nerobila zbytočne big drama - že aj ak pôjdem na vysokú, nemusí to znamenať, že sa musím živiť vyštudovaným odborom. A v tom majú pravdu, ale ja nechcem stráviť cca 5 rokov tým, že budem investovať svoj čas, peniaze a energiu do niečoho, čo v budúcnosti až tak nevyužijem. A rozhodovať sa ešte o tom, kam na vysokú školu ísť je pre mňa horror dva. A tak zatiaľ žijem a dúfam, že sa mi do tých dvoch rokov otvoria nejaké dvere a ja budem presne vedieť, ktorým smerom mám ísť...