Už dlhú dobu premýšľam nad tým, či sa láska naozaj spomedzi nás vytráca alebo ma len moje zmysly klamú? Je vôbec možné v dnešnom svete budovať úprimnú, čistú lásku, ktorá oslobodzuje? Je reálne nájsť v dnešnom svete osobu, pre ktorú je vzťah s vami dôležitejší ako len pochabé užívanie si života, slobody?

Žijem vo svete, kde láska je neustále omieľaný pojem, no pritom tak málo preskúmaný. Každý kto už mal vzťah si myslí, že rozumie láske a opačnému pohlaviu. Pritom každý človek je iný, jedinečný a tým pádom to, čo platilo na iného, na tohto platiť nemusí. Ľudia si so sebou nesú krivdy minulosti a neveria, že ešte niekedy príde láska, ktorá ich nesklame. Takisto sú ľudia, ktorí sa v láske tak sklamali, že sa boja znova otvoriť si srdce, pretože veria, že to dopadne ďalším fiaskom. Ľudia sa do vzťahov už nepúšťajú po hlave, len na základe citov, ale dlho a pečlivo zvažujú všetky za a proti. Premýšľajú nad tým, ako sa pri tej osobe cítia, čo si tá osoba asi tak myslí, všímajú si všetky detaily a analyzujú. Nechcú, aby sa tá osoba do nich zaľúbila prvá, pretože majú strach, že oni sa do nej nikdy nezamilujú. Ľudia chcú na všetko len čas a istotu, pritom im život preteká pomedzi prsty. A láska tiež.

Ja samú seba často pristihnem pri hľadaní istoty, či už vo vzťahoch alebo v inej oblasti. Hľadám v ľuďoch kvality, ktoré mi prídu správne a ktoré chcem, aby ľudia v mojom živote mali. Snažím sa vyhýbať sklamaniam, investíciam a nesprávnym rozhodnutiam. No našťastie mi to vždy dôjde a uvedomím si, že týmto si nikdy nevybudujem úprimné vzťahy.

Slovo láska sa už dnes nenosí. Dávame prednosť zábave a chvíľkovým záležitostiam pred niečím vážnejším. Robíme všetko pre to, aby sme sa stránili zaľúbenia sa. Pri slove vzťah mnohým naskakuje husia koža. Spoznávame druhých len preto, aby sme ich neskôr opustili. Chránime naše srdcia, ničiac naše duše.

Nie som vzťahový poradca, neprežila som toho v živote veľa a viem, že mnoho vecí neviem. Všetko čo píšem je len môj pohľad na vec a myšlienky, ktoré sa mi víria v hlave. No i napriek tomu si prajem, aby ľudia verili v silu lásky. Aby sme neskúmali druhého človeka ako nejakú hračku a následnej ju netestovali, koľko bodov v akej skúške dostane, a na základe toho sa rozhodli či ju chceme alebo nie. Prajem si, aby sa ľudia nebáli ľúbiť, aby sa nebáli vtiahnúť do víru lásky. Aby ľudia pochopili, že vzťahy nie sú o zobraní slobody, o menení človeka a dokazavaniu moci, ale o ešte väčšej slobode, rozvoji a rovnocennosti. Že láska nie je o tom "musím s tebou tráviť čas, lebo sa to patrí" ale o "chcem s tebou tráviť čas, lebo čas strávený spolu má pre mňa zmysel". Prajem si aby ľudia prijali fakt, že cítiť niečo k inej osobe je krásna vec, ktorá nemusí skončiť katastrofou, aj keď tie predchádzajúce lásky ňou skončiť mohli. Aby sme nešli do nových vzťahov s krivdami minulosti, ale každý jeden vzťah brali ako novú, nepopísanú knihu. No zo všetkého najviac si prajem, aby ľudia ľúbili zo srdca - tak čisto, úprimne, bezpodmienečne a nekonečne. Aby ľudia nečakali na to, kedy príde ten správny človek do ich života - pretože on v ich živote už dávno môže byť, ale my ho nevidíme, lebo sa sústreďujeme na to, čo nemáme. Pretože len tak sa tá pravá láska nevytratí.