Tuším, že som v nejakom článku už dávnejšie spomínala, že ma tento rok čaká maturita zo slovenského jazyka. Mnohí ste mi popriali šťastie, za čo vám ešte raz veľmi ďakujem :) a iní ste boli na tom podobne ako ja. Niektorí možno viete, že študujem na bilingválnom päť ročnom gymnázium a u nás je to nastavené tak, že v treťom ročníku máme tzv. minimaturitu, kde si vyberáme jeden predmet, ktorý je vyučovaný po anglicky a z neho máme taký ústny review z dovtedy prebratého učiva plus ústna skúška z angličtiny, aby sme vedeli ako to funguje na maturite. Zo všetkého sme dostali známky, celé to malo formu oficiálnej maturity až na počet ľudí v komisii a fakt, že sme odpovedali len polovicu oficiálneho času. Vo štvrtom ročníku máme maturitu zo slovenčiny a v piataku zbytok.

Z tejto mojej prvej "veľkej" skúšky som veľmi nadšená nebola. Ako predmet som si vybrala dejepis, nakoľko som mala skvelú učiteľku, pri ktorej ma ten dejepis naozaj bavil a celkom som začala premýšľať nad štúdiom práva. Avšak po tej minimaturite z dejepisu som na chvíľu zmenila názor, nakoľko pre mňa to bolo veľké zlyhanie. Naučila som sa síce všetko, ale ako som tam prišla totálne vystresovaná, dostala som veľké okno a nevedela čo ďalej. Niečo som si síce spomenula, ale veľmi mi to nepomohlo. Dokonca druhá učiteľka, ktorá tam tiež bola sa ma pýtala otázky a keď som raz zaváhala nad odpoveďou, dala mi to pocítiť a následne prichádzali len zákerné až podpásové otázky. To ma totálne položilo a z triedy som odišla s plačom. Potom som šla na angličtinu, kde som mala totálne naháku ako to už dopadne, pretože horšie to byť nemohlo. Čo ma veľmi prekvapilo bol fakt, že som na tej angličtine plynule rozprávala, bola som bez stresu a vtedy som na seba bola pyšná. Výsledok bol taký, že z angličtiny som dostala 2 a z dejepisu 4. Takto pred rokom som si povedala, že na mojom probléme so stresom zapracujem a o rok na oficiálnu maturitu zo slovenčiny pôjdem ako pani, naučená a v úplnej pohode. Dokonca som si bola istá, že slovenčiny dám ľavou zadnou, pretože ma to baví a nikdy som horšiu známku ako 1 nemala. No zas raz som sa mýlila.

Prešiel rok a moje predstavy sa pomaly začali rúcať. To sebavedomie a sebaistota, ktorú som mala sa príchodom písomnej maturity začala vytrácať. Na písomnú maturitu som sa vôbec neučila, jedine som si porobila testy z predchádzajúcich rokov, pretože ako všetci dobre vieme NÚCEM vie vždy prekvapiť a nesklamal ani tento rok. Bola som po tom teste strašne nahnevaná a o to viac, keď mi prišiel výsledok, pretože to nebolo ani o jazyku, ale o chytaní sa za slovíčka, nejednoznačné zadania i odpovede, na ktoré niekedy ani NÚCEM odpovedať nevedel. Celé mi to neprišlo ako maturita, ale test všeobecných štúdijných predpokladov, ale budiš. Som veľmi zvedavá akú maturitu si pripravia o rok na angličtinu. Sloh ma nesklamal, z tém sa vybrať dalo a s hodnotením som bola spokojná.

Po výsledku z písomných som si povedala, že sa na ústnu budem učiť poctivo, aby som si dokázala, že na to fakt mám. Rozvrhla som si to tuším na jednu tému každý víkend, no viete si predstaviť, ako to asi dopadlo 😂.  Čím viac sa blížil termín, tým menej som mala motiváciu niečo robiť. Prelínali sa vo mne pocity "ale ja to viem, dám to ako nič" a pocit "omg, za chvíľu maturujem a ja nič neviem". Reálne som sa začala učiť koncom mája a maturitu som mala dnes. Dokonca som ešte aj ten posledný májový týždeň bola chorá a tak som bola týždeň odstavená. Čiže reálne som mala na naučenie sa asi 10 dní. A ako to celé dopadlo?

Zažívala som pocity bezmocnosti, krízových situácií plných plaču alebo hnevu. Stres vo mne každý jeden deň narastal, najmä keď som počúvala o tom, koľko už toho moji spolužiaci vedia a koľko sa už učili. Chvíľ, kedy som už toho mala dosť a mala som chuť sa na to celé vykašľať, nespočítam na jednej, dokonca ani dvoch rukách. No posledné dni som sa naozaj hecla a učila sa od rána do večera. A ako to dopadlo? Dala som to na 1 a som happy jak dva grepy :))

Hlavná pointa je ale inde. Každý rok vidím na sociálnych sieťach popisy "maturitka formalitka" a teraz, keď už mám jednu časť za sebou a viem aké to je, tak to formalitka nie je. Nepáči sa mi, ako z toho mladí robia gombičku, ktorú spraví i človek, ktorý nechce. Pre mňa by ten popis bol adekvátny, keby študent nemusí stráviť mnoho času nad učebnicami, nemusí prežívať zúfalé chvíle a jednoducho príde a vie, pretože si to pamätá z hodín. A žiaľ naše školstvo nie je na takej vysokej úrovni, aby sme si mohli dovoliť prísť na maturitu s tým, že si to pamätáme z hodín. Vtedy by ten popis naozaj sedel. Samozrejme, tento názor je veľmi subjektívny, každý to má inak. No študent, ktorý chce z maturity za 1 a nie je inteligent od prírody, prežíva naozaj ťažké chvíle počas cesty za tou jeho vysnenou známkou. Máte na to rovnaký názor alebo s týmto výrokom i napriek všetkému súhlasíte? :)