Nevedela som ako začať. Hľadala som a stále hľadám tie správne slová, ktorými to všetko vyjadrím, ale mám pocit, že žiadne slovo, žiadna veta to nedokáže celé opísať tak, ako to neustále opisuje moje srdce.
Ubehol už nejaký ten čas - pre teba je to ako večnosť a pre mňa je to ako keby sa to celé stalo nedávno. Bola som to ja, kto sa prv posunul, kto si z toho nerobil ťažkú hlavu. A teraz si to ty. A čím viac času od vtedy ubieha, tým viac si to ja všetko uvedomujem.
Prišlo to rýchlo a nečakane. Myslela som si, že to bolo načasované správne, ale teraz už viem, že to bol bullshit. Hlava mi vždy hovorila, že ty nie si ten správny, že si pre mňa až príliš dobrý, príliš milý, príliš slušný, jednoducho príliš. Verila som tomu hlasu v hlave, ktorý mi hovoril "Odíď, neublíž ďalšej duši, ktorá si to vôbec nezaslúži". Aj keď som si myslela, že som bola pre teba more plné rozvírených vĺn, ktoré so sebou zoberú všetko, čo im príde do cesty, teraz viem, že som bola len more, ktoré potrebovalo utíšiť, vlna, ktorá potrebovala prísť na breh, aby bola soft.
Doteraz si pamätám slova mojej maminy, ktorá mi hovorila, že robím chybu a že to raz oľutujem. Samozrejme, neverila som jej. Myslela som si, že je tebou až moc zaujatá, že si teba, toho čiapočkového chlapca, až moc obľúbila. Ale ako inak, mala opäť pravdu. Ľutujem to, každým dňom viac a viac. A konečne si dokážem priznať, že som spravila chybu.
Po tom ako som ťa stretla (a ovplyvnil si môj život) som si dala od všetkých pauzu - ukončila som všetky svoje kamarátstva, stiahla som sa do úzadia a žila sama so sebou, so svojími bláznivými myšlienkami, snami. Potrebovala som to ako soľ. Vďaka tebe som si uvedomila, že so mnou niečo v poriadku nie je. Myslela som si, že keď budem sama, neoplyvňovaná nikým, spoznám samú seba, zistím čo chcem a nájdem tú správnu cestu pre seba vo všetkých oblastiach. A z veľkej časti som mala pravdu. No teba som nikdy zo svojho života vykopnúť nemala, pretože si doňho mal patriť, rovnako ako k sebe patrí telo zrkadlovky a objektív. A verím, neskutočne bláznivo verím, že doňho patriť stále máš.
Svoj chybný krok som si uvedomila dávno predtým, než som sa ti znova ozvala a prihovorila. Ale bola som príliš slabá, dokonca bojazlivá, aby som pred teba prišla a o všetkom ti povedala. A aj keď som ti už o niečom povedala, veľkú časť toho všetkého nemám odvahu ti povedať, najmä keď vidím, že ty si už niekde úplne inde a nechceš sa k tomu vracať. A bolí to. Veľmi moc.
Ako som vôbec prišla na to, že to celé bola chyba? Práve tým, že som spoznávala nových chlapcov a i keď ma niektorí očarili, nikdy to nevyšlo. Dlho som nechápala, ako je možné mať toľko smoly. A potom mi to pri jednom z nich došlo - v každom z nich som hľadala kúsok teba. Hľadala som v nich ten zmysel pre humor, to zlaté podpichovanie s tým veľkým úsmevom na tvári. Hľadala som v nich tú tvoju istotu, optimizmus, cieľavedomosť. Nikto z nich ku mne nikdy nebol tak úprimný a priamočiary, ako si bol ty. Nikto z nich mi nikdy nedal tak vrúcne a zároveň nežné objatia. Nikto už nebol ako ty.
Čím ďalej tým viac mi bolo jasné, ako veľmi som ti ublížila. Ale nemusíš sa báť - ublížila som i sebe, trpela som a stále trpím rovnako. Nedokážem si to celé odpustiť, trápi ma to každý jeden deň. Hovoríš, že sa nemám trápiť minulosťou, ale nejde to. Pretože toto nie je niečo, na čo po chvíli zabudneš. Táto chyba sa s tebou bude niesť ešte veľmi dlho, ak nie do konca života.
Raz, spätne, keď som analyzovala môj doterajší život som si uvedomila, ako som mnohým ľuďom ublížila a koľko sŕdc som zlomila. A tak som sa začala modliť, aby mi každý, komu som ublížila odpustil a ich srdcia boli naplnené láskou a porozumením, že som to nespravila zámerne. Nemodlila som sa za nikoho konkrétneho, no postupne som mnoho ľudí, ktorým som ublížila začala stretávať náhodne na ulici, v meste, vo vlaku alebo v autobuse, pritom som si nevedela spomenúť, kedy som ich videla naposledy, pretože to bolo veľmi dávno. A medzi nimi si bol i ty. Doteraz mám v mysli ten obraz ako som vychádzala z úradu a ty si sa zrazu objavil oproti mne. A v ten moment mi to bolo všetko jasné. Stále som sa modlila, a tak sme sa neustále stretávali na ulici alebo v obchodnom centre.
Moja nádej, že sa mi to celé podarí napraviť, bola až nepochopiteľne veľká. Verila som si, no najmä som verila nám, že tentokrát to výjde. No ešte predtým než som začala prišla veľká facka od života a to, že odchádzaš študovať preč, veľmi ďaleko. Tie pocity, ktoré som vtedy prežívala sa nedajú ani opísať. Nevedela som čo mám robiť, bola som úplne stratená. Chcela som ti toho toľko povedať, ale keď som videla aký si z toho všetkého šťastný, nedokázala som to. A tak mi jediné logické východisko prišlo, aby som to nechala tak, že sa uvidí, ako to život zariadi.
Plakala som. Plakala som, keď sme sa naposledy rozlúčili a ja som ťa videla odchádzať. Vedela som, že toto je možno poslednýkrát, čo sa vidíme, pretože keď onedlho odídeš, nebudem mať šancu náhodne ťa stretnúť. Sedela som tam na lavičke, oči sa mi zalievali slzami a v diaľke som videla tvoj stále sa zmenšujúci obrys. Tie pocity, ktoré som vtedy cítila sa nedali opísať, no doteraz sa cítim tak trocha prázdne, ako keby odišla jedna časť mňa. Bolo mi jedno, že okolo mňa chodia ľudia a kukajú sa na mňa, či som v poriadku. Pre mňa sa čas akoby zastavil...
Ak si toto náhodou prečítaš, chcem aby si vedel, že máš v mojom srdci špeciálne miesto, ktoré už nikdy nikto nenahradí. Minulosť už zmeniť nedokážem (fuck it), no môžeš mi veriť, že keby áno, urobím to celé inak. No verím, že všetko sa deje z nejakého dôvodu, a tak som veľmi zvedavá, čo prinesie budúcnosť. Viem, že ten pocit, ktorý teraz mám je trvalý (predsa len, je to už skoro rok čo ho mám). A tak sa modlím a silno dúfam, že sa naše cesty ešte raz pretnú a dostaneme druhú šancu. Že sa stretneme ako dvaja úplne noví ľudia, ktorých duše sú ale prepojené. Pretože cítim až v kostiach, že ty si nekonečná etapa v mojom živote...
A pre vás ostatných, čo si práve čítate tento článok. Ak ste sa ocitlli v podobnej situácií a máte ešte šancu to napraviť, urobte pre to všetko ešte skôr, než bude neskoro, pretože si budete neskôr vyčítať, že ste to nechali tak. A ak už máte pocit, že to stratené je a nemôžete pre to nič urobiť, nechajte, nech to život zariadi za vás. Predsa len, ak ten človek ku vám patrí, vráti sa. To je presne to, čo v najbližšej dobe idem urobiť ja. Čakať, no žiť naplno.
Toto je tak krásne napísané, že to ani nechcem pokaziť svojim komentárom... Ale prešla som si tým aj ja, už síce trochu dávnejšie, ale keď sa mi raz za čas vynoria spomienky, je ťažké ich zahnať späť. Veci som ukončila ja ešte predtým, ako sa vôbec stihli niekam posunúť, pretože som sa bála, že ideme príliš rýchlo, a on zmenil školu a vídať sme sa prestali; a ja som si každý deň priala, aby sa nám nejakým zázrakom skrížili cesty. Snažím sa žiť život tak, aby som nič nemusela ľutovať, ale ak je jedna vec, pri ktorej si prajem, aby som mohla vrátiť späť čas a urobiť to inak, tak je to toto. Ale čas nevrátim, ani jeho, on je spokojný. Obaja sme sa v živote posunuli ďalej. Ale niekedy, keď si na to všetko spomeniem, tak cítim šťastie z toho, čo všetko sme spolu prežili, a sprevádza to aj smútok. Jediné, čo ostalo, sú spomienky ❤
OdpovedaťOdstrániťSIMPLY BERENICA // Facebook Page // READ ABOUT "VEGAN FOOD IN BRATISLAVA"
Všechno se děje z nějakého důvodu a vždy se z toho člověk musí poučit. Čas zahojí rány, ale člověk stejně nikdy pořádně nezapomene.
OdpovedaťOdstrániť